Pasi Ilmari Jääskeläinen: V tomto svete neexistujú jednoznačné vysvetlenia

Spisovateľa Pasi Ilmari Jääskeläinena vám asi predstavovať nemusím. Na Šuflíku ste si mohli prečítať o jeho skvelom debute Literárni spolek Laury Sněžné, ale aj o druhotine Magický průvodce městem pod pahorkem. Tento Fín patrí medzi novodobých predstaviteľov žánru magický realizmus. O to viac ma teší, že pristúpil na mini rozhovor, kde som sa ho pýtala aj na magické témy.

Poznámka: Rozhovor vznikol ešte pred prekladom a vydaním jeho druhej knihy.

Šuflík: Trolovia, víly a elfovia majú vo fínskej mytológii svoje čestné miesto. Táto, dovolím si ju nazvať veľmi sympatická povahová črta, sa objavila aj v knihe Literárni spolek Laury Sněžné. Obyvatelia mestečka mali doma sošky rôznych mytologických postavičiek. Vyzerá to podobne aj u vás doma?

PIJ: Nie úplne. Hoci, keď si sadnem za počítač a začnem písať, na stene oproti mne visí obrovský plagát lesa – na to, aby som prežil potrebujem dlhé prechádzky v prírode a počas zimy mi táto aktivita veľmi chýba, pretože nelyžujem a vlastne nenávidím sneh. Lesy sú pre mňa čarovné miesta, miesta, kde začína a končí fínsky folklór, miesta, ktoré ma oslobodzujú a pomáhajú mi rozvíjať kreativitu.

literární spolek laury sněžné

Š: V knihe sa objavilo aj mytologické mapovanie, ktoré ľuďom umožňovalo zistiť, aké kúzelné stvorenia obývajú ich záhrady alebo domy. Chceli by ste vedieť, aké záhadné tvory žijú u vás doma?

PIJ: Asi ani nie. Keď som mal 5 rokov veril som na upírov. Nie som poverčivý a ani sa neplánujem ním stať, ale medzi mojimi známymi sa nachádzajú ľudia, ktorí mali a stále aj majú predtuchy, hovoria, že videli duchov a niekedy neviem, čo si mám o tom myslieť. Keď som mal 10 rokov, videl som pri svojej posteli starú pani, keď som sa prebudil, vyparila sa. Myslím, že bola len výplodom môjho sna, ale to už v tomto zvláštnom svete nikdy neviete povedať presne.

Ale keď sa nad tým tak zamyslím, páči sa mi myšlienka, že by som mal doma nejakého nadprirodzeného ochrancu, ktorý by dával pozor na naše deti a mačku – napríklad takú krásnu dryádu.

Š: Pri domoch ešte na chvíľku zostanem. Na vašom profile na knižnej sieti Goodreads som sa dočítala, že ste v detstve bývali vedľa cintorína a ako ste už spomenuli, verili ste na upírov. Stále si myslíte, že žijú medzi nami?

PIJ: Mŕtvi nás môžu strašiť a priživovať sa na našej energii, ak im to dovolíme. Nie doslovne, ale v psychologickej rovine. Veľa z nás dokáže vyciciavať energiu z ostatných ľudí rôznymi spôsobmi bez toho, aby ju na oplátku vrátili späť. Platí to pri určitých typoch ľúbostných vzťahov a práve preto môže byť každý jeden z nás upírom.

Pre mňa sú upíry akousi metaforou na outsiderov spadajúcich do rôznych kategórií a na využívanie ostatných ľudí, ale aj seba na to, aby ste mohli písať príbehy. Spisovatelia sú jedným z rôznych druhov upírov. Dovoľ mi nahliadnuť do tvojej duše, kde si ukradnem malý kúsok, ktorý neskôr využijem. Na oplátku dostaneš kúsok nesmrteľnosti…

Š: Literárni spolek Laury Sněžné je tak záhadná kniha, že niektorí čitatelia nepochopili jej koniec. Osobne sa mi veľmi páči návod, ktorý ste napísali k jej rozlúšteniu. Robí z celej knihy interaktívne dielo. Trochu to vyzerá, ako keby ste chceli čitateľom sťažiť jeho pochopenie. Bol to úmysel už od začiatku?

PIJ: Áno. Mám rád príbehy, ktoré neodhalia len tak ľahko svoju pointu. Presne taký je aj sám život. Neexistujú jednoduché vysvetlenia, ale niekoľko rozličných možností, ktorým môžeme veriť. Presne ako duch, ktorého som videl, keď som mal 10 rokov. Mohol to byť iba sen – deti dokážu snívať aj s otvorenými očami. A predsa dom, v ktorom sme vtedy bývali bol veľmi starý a tajomný. Naozaj neviem, čomu veriť.

Jednou z mojich najobľúbenejších kníh je A Pale View of Hills od Kazuo Ishiguro a takisto to nie je jednoduché dielo. Veľa častí som musel čítať znova a znova, kým som pochopil, čo sa naozaj deje a práve to som na nej zbožňoval. Koniec koncov, tú finálnu pravdu nevie sama o sebe ani Laura Sněžná. A kto ju vie? Sme odsúdení na to, aby sme boli záhadou pre seba samých až do samotného konca. Takže svojím spôsobom je tvrdenie, že príbeh je okamžite jednoduchý na pochopenie klamstvom. V tomto svete neexistujú jednoznačné vysvetlenia. Iba lenivé a populistické klamstvá dokážu byť jednoduché a ľahké. A nemyslím si, že by literatúra mala byť jednoduchá rovnakým spôsobom.

Magický průvodce městem pod pahorkem

Š: Jedná z vašich rád pre začínajúcich spisovateľov je: čítajte veľa, čítajte často a rôzne žánre. Koľko kníh ste doteraz prečítali? Boli medzi nimi také, ktoré vás ovplyvnili pri písaní, poskytli inšpiráciu alebo ste si práve pri ich čítaní povedali, že to je štýl, ktorým sa chcete uberať?

PIJ: Keď som bol malý chlapec, čítal som strašne veľa kníh. Doslova tisícky. Miloval som knihy a nemal som nikdy veľa kamarátov. Často sme sa sťahovali z jedného miesta na druhé až sme skončili v malom meste, kde mi trvalo niekoľko rokov, kým som našiel pár spriaznených duší. Úprimne, bol som vtedy dosť osamelý a knihy boli mojím útočiskom pred svetom, v ktorom som nebol rád.

Neskôr som sa stal akýmsi Lost Boy a trávil som veľa času s mojimi punk rockovými kamošmi. Myslím, že v tej dobe som stále čítal knihy, ale už nie v takom veľkom množstve. Takisto bolo obdobie, keď som nečítal takmer nič – dokončil som štúdium, zobral som prácu učiteľa Fínskeho jazyka a literatúry, čo mi zabralo všetok môj čas a energiu. Nakoniec sa ku mne knihy znova dostali. Bežne čítam aj niekoľko diel súbežne, ale už nemám na ne toľko času ako kedysi. Väčšinu môjho dňa mi zaberá práca a takmer celý voľný čas vypĺňa písanie.

Je veľmi veľa kníh a autorov, ktorí ma ovplyvnili v dobe, keď som sa učil písať až je ich ťažké vymenovať. Ale pokúsim sa o to. Kurt Vonnegut je jeden z najlepších. Zbožňoval som jeho fantastickú iróniu. Ray Bradbury. Stephen King. Clive Barker. Jules Verne. C.S.Lewis. Ursula LeGuin a špeciálne The Earthsea Cycle. James Fenimore Cooper a jeho príbehy o indiánoch. Jack London. Astrid Lindgren. (Musím sa priznať, že som v detstve neprečítal jedinú knihu o Moominoch od Tove Jansson.) Peter Straub. A, samozrejme, príbehy Káčera Donalda, ktoré napísal a nakreslil Carl Barks mali na mňa obrovský vplyv.

Š: Na záver jedna klišé otázka. Kde čerpáte inšpiráciu na svoje príbehy?

PIJ: Jednoznačne v mojich snoch. Sú desivé a veľmi zvláštne. Vlastne celá moja spisovateľská kariéra je jedna veľká koloniálna invázia do myslí iných ľudí, aby som ich donútil snívať o svojich snoch…

Autorom článku je:

Vyrastala som v malebnom Námestove, študovala marketing v Trnave a skončila som v Bratislave. Od marketingového manažéra pre záujmové združenie som sa dostala ku copywritingu v digitálnej agentúre a aktuálne pôsobím na strane klienta.

Prvý komentár

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *