Svetlana Alexievich: Černobyľská modlitba (kronika budúcnosti)

Knihy od bieloruskej spisovateľky Svetlany Alexievich predstavujú autentické rozprávania ľudí, ktorí prežili hrôzy minulej doby. V knihe Černobyľská modlitba sa rozhodla vyspovedať tých, ktorých sa dotkla najväčšia ekologická katastrofa 20. storočia – výbuch v Černobyle.

Napísať o havárii v Černobyle sa odhodlávala niekoľko rokov. Dôvod je jednoduchý. Tým, že pochádza z Bieloruska, táto katastrofa sa dotkla aj jej. Černobyľská elektráreň leží na hraniciach medzi Ukrajinou a Bieloruskom. Kým na Ukrajine je zamorených 4,8 % územia, v Bielorusku je to až 23 %. Niektorí ľudia žijú s následkami výbuchu do dnes.

černobyľská modlitba

Černobyľská modlitba poskytuje svedectvo likvidátorov, ktorých poslali po výbuchu do Černobyľa bez špeciálnych odevov alebo výcviku. Celý deň boli vystavený mnohonásobného žiareniu, o ktorom im nikto nepovedal. Zo dňa na deň sa 30, 40 roční chlapi stali invalidmi na celý život.

Keď začnete čítať túto knihu, zamrazí vás už prvý príbeh ženy hasiča, ktorý bol povolaný na miesto výbuchu 26. apríla 1986. Nikto im nepovedal o tom, čo sa naozaj stalo. Hasili horiaci reaktor a ešte v ten deň ich odviezli priamo do nemocnice, kde o pár dní umreli.

Svoje svedectvá podávajú obyvatelia zamorených oblastí, ktorí nechápali čo je to rádioaktivita. Nikto im to nikdy nevysvetlil, a keď im niekto hovoril, že musia okamžite odísť, nechápali. Veď predsa rádioaktivitu nevidia, nijako nevonia, nijako nechutí. Pokojne jedli paradajky, uhorky, ktoré si vypestovali, pracovali na poliach ďalej a čo je ešte horšie, družstvá vozili na polia brigády študentov, ktorý pomáhali zbierať úrodu.

černobyľská modlitba

Vláda o všetkom mlčala, tri dni nedávala žiadne informácie až napokon prišiel pokyn. Budete na dva, tri dni vysťahovaní a potom sa vrátite. Ľudia si brali iba zopár vecí, veď odchádzali s myšlienkou, že sú o pár dní naspäť. Nemohli si brať svoje domáce zvieratá, autá, jednoducho nič. Evakuácia prebiehala v noci, aby nenastala panika.

O celej situácii rozprávajú aj technici a inžinieri z jadrového ústavu, ktorí sa snažili papalášom dohovoriť, radiť, ale tí ich odmietali, že však radíme sa s Moskvou a všetko je v poriadku. Pre mňa tvorí jednu z najsilnejších častí rozprávanie detí Černobyľa. Sedem – osem ročný chlapec vie, že čoskoro umrie. Nechápu prečo sa s nimi nechcú v nových oblastiach deti hrať. Nechcú s nimi sedieť v jednej lavici.

Černobyľská modlitba je smutné a o to pravdivejšie čítanie o katastrofe, ktorá nás zasiahla pred viac ako 20 rokmi. Zároveň však predstavuje varovanie do budúcnosti, že ani človek nie je neomylný a s niektorými vecami by sme sa nemali zahrávať.

Autorom článku je:

Vyrastala som v malebnom Námestove, študovala marketing v Trnave a skončila som v Bratislave. Od marketingového manažéra pre záujmové združenie som sa dostala ku copywritingu v digitálnej agentúre a aktuálne pôsobím na strane klienta.

Prvý komentár

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *