Nie je žiadnym tajomstvom, že si ma Margaret Atwood získala dielom Príbeh služobníčky. Odvtedy ste mohli na Šuflíku objaviť aj jej skvelú Penelopiádu, v ktorom Penelopa rozpráva svoj skutočný príbeh o tom, ako to všetko naozaj bolo.
Všetky tieto výjavy z detstva si začne pripomínať až po tom, čo so svojimi priateľmi príde do zrubu, kde má jasnú úlohu – nájsť strateného otca. Inak by ani nebola donútená vrátiť sa domov k rozpadnutej rodine. Jej matka umrela, s bratom sa nestretáva a s otcom prerušila kontakty už dávno. O jeho zmiznutí sa dozvedela od rodinného známeho. Po príchode do mestečka sa však cíti ako votrelec. Je na mieste, ktorého jazyk nepozná, so zvykmi, ktoré si nikdy neprisvojila.
V prírode so všade prítomnými spomienkami si však začne uvedomovať svoju skutočnú podstatu. Zisťuje, kým alebo čím sa za tie roky svojho života stala a snaží sa nájsť si svoje miesto. Myšlienka príbehu Z hlubin je skutočne pútavá, ale niektoré, hlavne tie prírodné časti sa mi čítali ťažšie. A to patrím medzi milovníkov prírody. Musím však povedať, že koniec knihy je výborný a aj vďaka nemu som knihe odpustila tie horšie pasáže.
Prvý komentár