Fragmenty života: čakať alebo ísť

Prázdna nočná ulica. Cez križovatku na blikajúcu oranžovú preletí iba jedno auto. Nepočuť vôbec nič. Vzduch je chladný a prázdny. Ulica na pár okamihov znehybnie v žiare pouličných lámp. Cez križovatku bez zastavenia prejde ďalšie auto. Opäť to ticho. Nevnímam nič, iba naše rýchle kroky a nepravidelný, hlasný dych. Vidím ako nám v chladnom vzduchu z úst vychádza para. Keď som bola malá, hrala som sa, že mám v rukách cigaretu a fajčím. Namiesto nikotínu som však vdychovala čistý vzduch a pri výdychu mi z úst vychádzala takmer identická para. Na sekundu si na to spomeniem. Na tie bezstarostné detské chvíle, ktoré sme s kamarátkami trávily pred bytovkou a sedeli sme na vyrastenej tráve. Na časy, kedy nás trápilo iba to, kedy pôjdeme spolu von a či sa páčime chlapcom, ktorí sa páčia nám.

Pozriem sa dole medzi nás, aby som sa uistila, že sa mi nesníva, že to, čo prežívam nie je iba spomienka. Je tam. Tvoja ruka pevne zakliesnená v tej mojej. “Už nevládzem!” kričím a smejem sa súčasne. Otočím sa doprava a vidím tvoju tvár. A ty? Iba sa na mňa pozrieš s tým svojím šibalským úškrnom, kedy sa ti ľavý kútik zdvihne o pár milimetrov vyššie ako ten pravý. Táto asymetria je takmer neviditeľná, ale ja ju zbožňujem. Zahľadím sa na tvoje pery a potom prejdem pohľadom k tvojim orieškovo hnedým očiam, ktoré ti ladia k rámu okuliarov. To je druhá vec, ktorú na tebe milujem. Na stotinu sekundy mám pocit, akoby som prestala dýchať. Chcem si uchovať túto chvíľu. Moje mrznúce ruky, vzdialený hukot vlaku a teba tu a teraz na tomto mieste. Na prázdnej tmavej ulici s rozmazanými starými bytovkami a slabým žltým svetlom v pozadí.

Zo zamyslenia ma vytrhne až tvoj hlas. “Už sme skoro tam. Poď!”, to je ten tvoj tradičný spôsobom, ktorým sa mi vždy snažíš dodať stratenú energiu. Stále ma ťaháš za ruku, už si o pár krokov predo mnou, a pomáhaš mi prekonávať ďalšie a ďalšie metre nočným mestom. Ale ja už naozaj nevládzem. Nevládzem za tebou večne utekať. Vidím, cítim ako sa mi vzďaľuješ a ničí ma moja bezbrannosť. Neviem s tým urobiť nič. Akokoľvek sa snažím, čokoľvek poviem, neovplyvní to teba, neovplyvní to nás. Čo sme? Sme všetko a zároveň nič. Sme kamaráti, dobrí priatelia sme dve bodky na kružnici, ktoré sa k sebe približujú, prelínajú sa a opäť sa vzďaľujú. Zatrasiem hlavou, aby som sa zbavila týchto myšlienok. Myslíš si, že mi je iba zima. Nie, hreje ma smútok, hreje ma ten skľučujúci pocit v hrudi, kvôli ktorému neviem, čo ti môžem povedať a naopak, čo si nechať iba pre seba. Snažím sa na toto všetko nemyslieť a užívať si to, čo je teraz. Okamihy, keď sme spolu, sú pre mňa tým najcennejším na svete. Tvoj dotyk, pohladenie, bozky by som nevymenila za nič. Sú pre mňa príliš intímne a bojím sa, že o to všetko prídem jedným nepochopeným slovom alebo pohľadom. Dnes sme jedna gulička na našom pomyselnom kruhu, v ktorom sa stále točíme. Čím budeme zajtra? Dvomi bodmi, ktoré si udržujú bezpečnú vzdialenosť, alebo medzi sebou vytvoria neprekonateľnú priepasť? “Nie, nie, nie.”, kričí môj vnútorný hlas. “Si tu a teraz. Žiadne zajtra neexistuje.”, nádych a hlboký výdych. Pridám do kroku a už sme opäť tesne vedľa seba.

Po pár metroch sa zastavíme pred vchodom. Staré drevené dvere s moderným zámkom a zvončekmi. Dvere, ich hnedo-medová farba, zlatá guľa namiesto kľučky, pôvodné zdobenie a sklenené výplne, ktoré poslúžili ako plátno mladým grafiťákom. To všetko už poznám. Stála som pred týmito dverami niekoľkokrát a vždy som čakala. Čakala na teba, kedy mi otvoríš a ja môžem zdolať tých pár schodov a ocitnúť sa pred pootvorenými bezpečnostnými dverami. Vždy, keď stojím pri dverách do tvojho bytu, zrýchli sa mi dych a prejde mnou príjemné mravčenie od brucha cez hruď až do končekov prstov. V hrdle mi zrazu vyschne a mám pocit, že už nikdy nepoviem jedinú súvislú vetu. Tie dvere pre mňa predstavujú vstup do iného sveta. Toho nášho. Sveta, kde sa k sebe správame inak ako pred očami známych a neznámych ľudí. Je to náš vlastný priestor, v ktorom ťa môžem zozadu objať a oprieť si hlavu o tvoj chrbát. Naša kružnica, v ktorej chytím tvoju tvár do dlaní a pobozkám tvoje pery. Miesto a čas, kedy ma pevne objímeš a prehrabneš mi vlasy.

V nočnom tichu opäť stojíme pred tými istými počarbanými dverami. Čakám, kedy ich otvoríš a spoločne prekonáme pár schodov a ocitneme sa pred vstupom do sveta, v ktorom existujeme iba my dvaja. V ktorom si, rovnako ako aj teraz, ľahneme tvárou v tvár do postele. Pevne ma stisneš, priblížim sa na milimeter tesne k tvojmu telu a hlavu schovám pod tvoju bradu. Nadýchnem sa tej známej vône, ktorá mi už chýbala. Vdychujem santalové drevo a pritom ťa jemne bozkávam na krku. Ležíme tam s prepletenými nohami, s rukami blúdiacimi po našich telách. Na pár minút ma zahreje pri srdci. To je presne to, čo chcem prežívať. Šťastie a láska. Takmer okamžite ma zasiahne druhá vlna, tá menej príjemná. Keď prejdem cez dvere do vonkajšieho sveta, všetko sa to opäť raz skončí. Nebudú dotyky, nebudú bozky a milé slová. V hrdle mám známu hrču, pri ktorej sa mi tisnú slzy do očí. Nie, sme tu a teraz. To je jediné na čom mi záleží. Ale dokedy?       

Autorom článku je:

Vyrastala som v malebnom Námestove, študovala marketing v Trnave a skončila som v Bratislave. Od marketingového manažéra pre záujmové združenie som sa dostala ku copywritingu v digitálnej agentúre a aktuálne pôsobím na strane klienta.

Prvý komentár

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *