Fragmenty života: dokedy si klamať?

Zelená rozkladacia pohovka a čierne zatiahnuté závesy, pomedzi ktoré prúdi do obdĺžnikovej izby úzky slnečný lúč. Jediný zdroj svetla v inak tmavej izbe. Moje oči si už zvykli na šero. Sedím na pohovke a hlavu opieram o chladnú stenu. Chlad. To je to, čo cítim vnútri a studená stena mi pomáha dostať tento ľad von. Privriem oči a pozorujem lúč. Nepravidelná priamka osvetľuje zlatú dubovú podlahu a pretína inak nehybný priestor izby. Na stotinu sekundy sa zahľadím do žltého svetla, ktoré preniká zvonka. Sledujem poletujúce zrniečka prachu, počujem partičku kamošov, ktorá sa hlasno smeje v parku medzi bytovkami. Zábava, smiech. Je mi z nich zle a zároveň im závidím. 

Ľavou rukou hladím zamatový povrch pohovky. Mäkká látka ma upokojuje a na dlani príjemne šteklí. Prstami ďaleko od seba prechádzam po pár centimetroch z jednej strany na druhú. Vystriem pravú nohu a kým sa dotkne päta drevenej podlahy do niečoho jemne narazí. Počujem ako sa to niečo na podlahe jemne pohlo, ale nevládzem sa pozrieť. Ruky mám položené vedľa tela a mám pocit, že moja hlava váži asi tonu. Zaplnená všetkými spomienkami na to čo bolo, na všetko, čo ešte mohlo prísť a neprišlo. Na všetko, čím sme boli a čím sme sa nikdy nestali. „Prečo? Prečo to robíme?”, pýtala som sa samej seba, ale aj teba. Bola to otázka, ktorú som sa bála vysloviť nahlas. Otázka, na ktorú som nechcela poznať odpoveď. Pri jej vyslovovaní sa mi vždy stiahlo hrdlo, prišlo mi zle a srdce mi nekontrolovateľne búšilo. 

 Predstavovala som si, čo všetko sa po jej vyslovení môže stať. Budeme bližšie k spoločnému šťastiu? Alebo sa už spolu nikdy nebudeme rozprávať? Žiadne telefonáty, žiadne správy ani osobné stretnutia. Pri tej predstave si rukou zakryjem ústa. Inak by som zo seba vydala nekontrolovateľný vzlyk, ktorý v tejto chvíli počuť nechcem, nemôžem. Vzlyk, ktorý by spustil nezastaviteľný príval sĺz. Stískam pevne viečka a cítim, ako ma už teraz začínajú páliť v očiach slzy. Stlačím si palcom a ukazovákom koreň nosa a nahlas dýcham. Hlboký nádych ústami. Raz, dva, tri, štyri. Zadržím dych na raz, dva, tri štyri a na rovnaké štyri doby vydýchnem. Zopakujem to párkrát až kým nemám pocit, že som upokojila svoje rozochvené vnútro. 

 Opäť sa zahľadím na ten lúč svetla, ktorý začína slabnúť. Zrniečka prachu v ňom poletujú naďalej. Točia sa vo víre, ktorý pôsobí hypnoticky. Spomeniem si na vec, do ktorej som kopla. Predkloním sa a uvidím na podlahe stáť pohár s vínom. O pol metra ďalej leží na zemi prázdna fľaša vína, ktorej posledné červené kvapky uschli na parketách pod jej hrdlom. Ach, tak preto tu celý čas sedím. Zdvihnem pohár a napijem sa teplej červenej tekutiny. V momente mi ústa naplní horká chuť, ktorá ma prinúti zvraštiť tvár. Držím pohár za stopku, pomaly ním točím a pozerám sa na jeho obsah. Ako sa to hovorí? Vo víne je pravda? Škoda, že som už vypila takmer celú fľašu a pravda stále neprišla. 

Po dlhej dobe sa rozhliadnem po miestnosti. So zrýchleným dychom pozerám na neustlanú posteľ. Prázdna. Kútikom oka pozriem na voľné miesto po mojej ľavej strane. Prázdne. „Kde si?”, zašepkám do ticha, ale ako som čakala, neprichádza žiadna odpoveď. „Kde si?”, zakričím zachrípnutým hlasom. Hlasom, na ktorom sa podpísali slzy a ticho posledných dní. Už nečakám žiadnu odpoveď a dopijem posledné kvapky vína. Zvrchu hľadím do pohára. Prázdny. Nahlas si odfrknem. Tak predsa je to tak. Vo víne sa skrýva pravda.

Autorom článku je:

Vyrastala som v malebnom Námestove, študovala marketing v Trnave a skončila som v Bratislave. Od marketingového manažéra pre záujmové združenie som sa dostala ku copywritingu v digitálnej agentúre a aktuálne pôsobím na strane klienta.

Prvý komentár

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *