Fragmenty života: naposledy

Stačia mi dva krátke kroky a stojím pri okne. Vždy, keď sa dotkne moje chodidlo zeme, drevená podlaha ma príjemne chladí. Od nôh až po korienky vlasov mnou zakaždým prejde akýsi elektrický prúd, po ktorom mi na nahom tele okamžite nabehnú zimomriavky. Zostanem stáť medzi zamatovými závesmi, ktoré sú tmavé ako noc. “Mala by som ich dať skrátiť.”, napadne mi, neviem prečo, práve táto banálna myšlienka v tejto výnimočnej chvíli. Dotknem sa závesu bruškami ľavej ruky. Jemne, pomaly milimeter po milimetri klesám prstami po hrubej látke. Cítim každý výčnelok a každú nezrovnalosť, ktoré tvoria tento celok. Celok, cez ktorý neprejde jediný lúč slnečného svetla. Teraz ma však pred žiadnym svetlom ochraňovať nemusia. Celý svet tam vonku je rovnako tmavý. 

Chytím látku pevne do dlane a pozriem sa von oknom. Na svet, ktorý pre mňa v tejto chvíli neexistuje a ani nechcem, aby vôbec existoval. Pohľadom sledujem nehybný niekoľko metrový javor, ktorý dominuje malému parku vo vnútrobloku. Na pár minút to vyzerá tak, ako keby všetko vôkol mňa zastalo. Ako keby niekto vypočul moje myšlienky a zastavil všetko a všetkých. Noc je tichá a prázdna. Jedinú existenciu tvorí jasný mesiac, ktorý osvetľuje všetko, čo má v dosahu. Starý javor, tehlovú trojposchodovú bytovku oproti tej, v ktorej sa nachádzam ja, a moje telo. Vidím, ako na mojej hrudi a bruchu vytvára tieňohru. Nehybnosť momentu preruší slabý vánok, ktorý si nájde cestu aj do izby. Takmer v tom istom okamihu sa pohneš a vydáš zo spánku slabý zvuk. Ten tichý tón tvojho hlasu ma vráti naspäť.

Pustím záves a otočím sa k posteli. Si tam. Ležíš nahý krížom cez rozhádzanú posteľ. Pozerám na tú spúšť čo po nás zostala. Na rovnakú spúšť, ktorá zostáva medzi nami vždy, keď do toho spadneme. Vždy, keď zvádzam boj medzi tým racionálnym a emocionálnym. Vždy, keď moje srdce vyhrá a my si povieme, že je to poslednýkrát. Nikdy to nie je naposledy a bojím sa, kedy ten čas príde. Kedy príde ten deň, kedy už nebudeme spolu ležať v posteli. Kedy sa nebudeme bozkávať a spoznávať navzájom naše telá. Prevalíš sa na chrbát a skončí sa môj príval myšlienok. Nie, nechcem rozmýšľať nad tým, čo bude alebo čo by bolo keby. Sústreďujem sa len na tento okamih, bez zbytočných nádejí a sľubov. Zdvihnem zo zeme vankúš a pritisnem si ho k hrudi. Na pár sekúnd sa zastavím pri kraji postele, bradu opieram o vankúš a hľadím na teba. Ležíš na pokrčenej perine s jednou rukou na hrudi a druhou vystretou pozdĺž tvojho tela. Mesiac osvetľuje tvoju tvár a kostnatú hruď. 

Spomeniem si na to, ako som iba pár minút dozadu ležala pri tebe. Hlavu som mala položenú na tvojej hrudi a tými istými prstami, ktorými som pred chvíľou hladila záves, som prechádzala po tvojej hrudi. Cítila som tvoju jemnú pokožku a pomaly som ti kreslila imaginárnu čiaru od brady, cez chlpy na hrudi až po pupok. Ukazovákom som prechádzala iba pár centimetrov od mojej hlavy. Pozorovala som, ako sa ti dvíha a klesá hruď v pravidelnom rytme. Noha sa ti nečakane mykla. Zaspávaš. Bála som sa pohnúť, aby som ťa nezobudila. Aby som nepokazila krehkosť tohto okamihu. Tejto chvíle, kedy srdce opäť raz vyhralo nad rozumom. Chvíle, ktorá viem, že už musí byť posledná. Skončilo sa to práve tu a teraz? Prežijeme ešte jedno naposledy?

Opäť zvádzam boj vo svojom vnútri. Jedna moja časť si chce k tebe ľahnúť a pritúliť sa. Ale načo? Iba pre pár okamihov šťastia? Pri tej predstave ma zasiahne vlna tepla a radosti. Moje pery samovoľne prejdú do mierneho úsmevu, ktorý ako neočakávane prišiel, tak aj odišiel. Viem, čo bude nasledovať. Zrýchlený tep a bolesť na hrudi a v bruchu. Moje racionálno. Musí to byť posledné naposledy. Musím si zobrať veci, odísť a počkať, kým sa budem môcť vrátiť do prázdneho bytu. Kým rozmýšľam, čo by som mala urobiť. Vidím, ako moje ruky púšťajú vankúš na posteľ. Pozbieram si zo zeme oblečenie, potichu vyjdem z izby a cez stále zmenšujúci sa priestor, ťa naposledy pozorujem na posteli. Za zavretými dverami stále nehybne ležíš a netušíš, čo sa vo mne deje. 

V chodbe sa oblečiem, vezmem kľúče a opatrne za sebou zabuchnem vchodové dvere. Naposledy. Na chodbe je tma, chvíľu mi trvá nájsť vypínač, ale o pár sekúnd ma už oslepí žlté svetlo. Zbehnem tých pár poschodí a ocitnem sa pred vnútroblokovým parkom. V chladnom vzduchu hľadím na javor, ktorý sa mi zdá byť ešte väčší ako pri pohľade z okna. Zavriem oči, zhlboka sa nadýchnem a keď ich otvorím, stojím pri posteli s vankúšom v rukách. “Naposledy”, zašepkám a aj s vankúšom si ľahnem tesne k tvojmu telu. Okamžite ma objímeš. “Naposledy”, presviedčam v hlave samú seba.

Autorom článku je:

Prvý komentár

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *