Fragmenty života: pokoj v duši

Prejdem po mokrom piesku bližšie k nekončiacemu modrému horizontu. Cítim sa, ako keby každá moja noha mala o pár kíl viac. Pri každom kroku sa zaborím niekoľko centimetrov do vlhkého, tvrdého piesku. Na to, aby som sa pohla ďalej, musím vynaložiť všetku silu, ktorú v sebe mám. Silu, ktorou ma nabíja tento okamih, toto miesto. Snažím sa nemyslieť na nič, len si užívať to, kde práve som a čo práve vo svojom vnútri prežívam.

Spravím ešte pár krokov, kým to neucítim. Spenený oceán, ktorý mi obmýva členky. Čakala som dotyk chladnej vody. Zrýchleným a plytkým dychom som túžila po tej miernej bolesti a mravčení, ktoré vyvoláva na mojej pokožke chlad. Nič však z toho neprišlo. Namiesto toho mi nohy nežne pohladila teplá voda. S úľavou som si vydýchla a povzbudená týmto nečakaným zistením, som si vyhrnula rifle ešte o kúsok vyššie, tesne pod kolená, tam, kde mi to nepoddajná látka dovolila. Odhodlaná som spravila pár neistých krokov ešte bližšie k miestu, ktorého koniec je stále v nedohľadne. Zahľadela som sa dole na prichádzajúcu vlnu, ktorej kvapôčky vystrekli vyššie a zamočili mi nohavice. V chladnom vzduchu mi takmer okamžite nabehla husia koža. Ako som pozerala na odchádzajúcu vlnu, zdalo sa mi, že sa kníšem a zatočila sa mi hlava.

Aby som potlačila nevoľnosť, zatvorila som oči a snažila sa držať čo najviac vzpriamene. Keď som ich otvorila už som nevidela priehľadnú spenenú vodu podo mnou. Pozerala som do diaľky na miesta, kde sa v indigovo modrej vode začínali tvoriť vlny. Na niektorých miestach vyzerali úplne nehybne, ako keby na hladine iba ležali. Keby nad oceánom neboli sivé mraky, bol by to dokonalý gýčový obraz dokonalého zapadajúceho slnka. Teraz sa slnko po mojej pravej strane, ktoré sa stále rýchlejšie blížilo k čiare, za ktorou ho už vidno nebude, nepravidelne ukázalo medzi roztrhanými oblakmi. Nebolo ružové, oranžové ani červené. Bolo ľadovo biele a predsa mi sem tam ohrialo tvár. Pri týchto okamihoch som zdvihla bradu trochu vyššie, pozerala sa na pravidelné plynutie vody a užívala si príchod a odchod tepla na mojich nohách. V ušiach mi hrala príjemná elektronická hudba, ktorej dominantou bol klavír. Tieto dramatické tóny presne zapadali do scenérie. Žiadne gýčové západy slnka, ktoré pozorujete ruka v ruke so svojou láskou. Ale zamračená obloha, ukryté slnko a samota.

Neviem ako dlho som tam stála, ale viem, že by som tu dokázala stáť navždy. Hlava bez zbytočných myšlienok, bez zbytočných otázok a únik od reality. Aspoň chvíľu neriešiť prácu ani vzťahy. Vnútro mi napĺňal príjemný pocit. V hrudi som cítila teplo a po prvýkrát po dňoch plných úzkosti som bola naozaj šťastná. Šťastná a vďačná, že som na tomto mieste, že som sa dostala práve tu bez pomoci iných, že keď chcem, nemusím sa spoliehať na niekoho iného na to, aby som v živote prežívala príjemné okamihy. Radosť, pravidelný dych a pokoj v duši, ktorý som prežívala kontrastoval s drsným okolím. Napriek tomu som mala na tvári úsmev a v bruchu to príjemné šteklenie – strach aj potešenie z toho, čo ešte príde.

Autorom článku je:

Prvý komentár

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *